Nedočkavo vyzerali svätého Gregora, ktorý posiela ľady do mora... Fašiangy, dobu medzi Tromi kráľmi a Popolcovou stredou, prežívali pri práci aj pri zábave. Venovali sa predovšetkým čisteniu príbytkov a zhotovovaniu nových odevov. Chodili na priadky, kde nechýbal spev, tanec a zábava. Obdobie pred 40 dňovým pôstom ľudia využívali na svadby, zabíjačky, bály. Fašiangové zábavy sa konali na dedinách aj v mestách, kde rôzne remeselnícke cechy organizovali plesy. Najzábavnejšie boli ostatky – obdobie posledných troch dní pred Popolcovou alebo Škaredou stredou. Vtedy sprievody masiek so spevom a tancom pochovávali basu... Tak sa lúčili s fašiangovou veselosťou. Zároveň jedli mastné jedlá ako šišky či pampúchy. „Na fašiangy výskal v pôste brucho stískal,“ vraveli ľudia pred Popolcom. Kedysi bola Popolcová streda sviatkom mŕtvych. Naši prapredkovia si totiž svojich blízkych zosnulých neuctievali v novembri, ale na prelome zimy a jari. S týmto dňom sa spájal aj praslovanský zvyk spaľovania mŕtvych a následne posypávanie si hláv ich popolom.
Už od 7. storočia je známe svätenie Kvetnej nedele. Kňazom posvätené zelené konáre či bahniatka si kresťania umiestňovali vo svojich príbytkoch – napríklad za obrazmi svätých, aby tak chránili dom pred nešťastím a chorobami. Na Zelený štvrtok malo ľuďom zabezpečiť zdravie jedenie mladej žihľavy, šťaveľa, púpavy, ako aj umývanie sa v potoku. Hlavne dievčatá verili, že po takomto obrade budú mať krásne vlasy a tvár bez pieh. V noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok sa podľa predstáv našich predkov schádzali zlí duchovia, a preto bolo potrebné ponatierať dvere na dome cesnakom. Pastieri zase zlo vyháňali svojím trúbením.
Veľký piatok je pre kresťanov najsmutnejším dňom z celého roka. Je to pamiatka smrti Ježiša Krista. Je to deň prísneho pôstu, kedy sa nič nesadilo, nesialo, nekopalo. Vtedy sa totiž nesmelo hýbať zo zemou. Gazdovia v ten deň zárezmi do uší značkovali ovce. Verili, že na Veľký piatok to zvieratá nebude bolieť. Na Bielu sobotu sa začínala príprava veľkonočných jedál. Varila sa šunka, vajíčka, strúhal sa chren, a keď gazdiné vymiesili cesto na veľkonočný koláč, pasku či babu, ešte zamúčenými rukami pohládzali mladé stromy, aby dali dobrú úrodu.
V popoludňajších hodinách veriaci začínajú velebiť Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Celý Veľkonočný týždeň sa nazýva Veľkým alebo Bielym týždňom na znak vykúpenia z hriechu, ktorý bol v predstavách ľudu čiernym zlom. „Kristus vstal z mŕtvych!“, volá svet na Veľkonočnú nedeľu. V niektorých oblastiach Slovenska nosia ľudia do kostola jedlo na posvätenie. Potom pri slávnostnom stolovaní sa rodina delí rozkrájaným posväteným vajíčkom. Podobne ako sa delila pri štedrej večeri oplátkou.
„Veľká noc, Veľká noc, kedyže už bude, kedyže ma šuhaj pooblievať príde. Oblievaj, oblievaj vlasy aj hlavičku, ale mi zašanuj tú novú sukničku.“ Radosť ľudí pokračuje aj na Veľkonočný pondelok, kedy muži i chlapci v niektorých našich krajoch chodia po šibačkách... Inde zase oblievajú či voňavkujú dievčatá aj ženy. A ešte inde sa dohromady šibe aj polieva. Šibači a kúpači dostavajú ako pozornosť kraslice. „Koho ja milujem, tomu túto kraslicu darujem.“, takýto odkaz písali a možno ešte aj píšu na veľkonočné vajíčka zaľúbené dievčence svojím milým nápadníkom.
Naše zvyky sú hlasom našich predkov. Všetky národy sa dnes vracajú k svojim koreňom. Národ žije a rastie kultúrou aj tradíciami. Slovenské zvyky sú múdrosťou mnohých minulých pokolení. Sú zatiaľ nedoceneným darom nám aj našim deťom.