Myšlienka vzniku lokálnych televízií prišla začiatkom deväťdesiatych rokov ako potreba informovať o dianí v regióne. Keďže celoplošné médiá nemohli túto oblasť dostatočne pokryť, otvoril sa zaujímavý priestor pre malé miestne televízie.

Medzi prvé lastovičky na Slovensku sa v roku 1994 zaradila aj Hlohovská televízia (HcTV). Neskôr sa transformovala na obchodnú spoločnosť, ktorá má pod palcom nielen výrobu vysielania, ale aj vydávanie mestského časopisu. Firme šéfuje Ján Libant a spoločnosť je, rovnako ako väčšina lokálnych televízií, v rukách mesta.

Úlohou HcTV je informovať a prispievať tak k objektívnej verejnej mienke. Aspoň takto mesto podmieňuje svoju podporu tejto spoločnosti. Od čias jej založenia sa zmenila nielen forma, ale aj spôsob sprostredkovania informácií. Výraznou mierou k rozvoju médií prispel internet. Okrem dotácií od zriaďovateľa tak má HcTV široké možnosti, či už v televíznej, webovej alebo printovej podobe, ako si reklamou na seba zarobiť. To sa jej však dlhodobo nedarí.

Koncom uplynulého roku sa situácia vyhrotila až natoľko, že sa ocitla na pokraji platobnej neschopnosti. Záchranné lano opäť hodilo mesto. Faktom je, že finančná injekcia z roka na rok stúpa. Pokým pred piatimi rokmi to bolo v prepočte na novú menu niečo cez 53-tisíc, v uplynulom roku sa dotácia vyšplhala na 72 500 eur. Naopak, krivka príjmov televízie sa uberá nadol. Priestor na reakciu k aktuálnym problémom, marketingovým aktivitám a k smerovaniu spoločnosti sme poskytli aj jej vedeniu. Libant sa ale s tým, že sa mu nepáči podtón otázok, ako aj charakter nami publikovaných článkov, odmietol vyjadriť.

HcTV funguje vďaka peniazom, ktoré do nej každoročne pritečú z mestskej kasy. Na jej chod sa tak skladajú samotní občania, ktorí samozrejme očakávajú, že im bude plnohodnotne slúžiť. Či sa jej to skutočne darí, možno posúdiť na dvoch úrovniach. Tou prvou sú už spomínané hospodárske výsledky. Je zrejmé, že Libant vo funkcii dlhoročného manažéra spoločnosti už dávno neposúva firmu dopredu, o čom svedčí aj klesajúci záujem tunajších podnikateľov o reklamu. Riaditeľ ale viní z nelichotivej situácie ekonomickú krízu.

Druhou, rovnako dôležitou skutočnosťou, je objektivita. Libant je totiž zároveň poslancom zastupiteľstva, ktoré každoročne zdvíha ruku za balík peňazí do spoločnosti. Oproti sebe tak stojí televízia, ktorá má vyvážene informovať a mesto ako štedrý mecenáš, bez ktorého by prakticky okamžite skončila. Výsledkom je absencia kritiky, propaganda vyvolených a účelovo zostrihané záznamy z rokovaní. Jedinou istotou, že sa poslanec uvidí na obrazovke, sú interpelácie, ktoré preto mnohí zneužívajú na vlastné promo. Ťažiskovú časť vysielania tvoria nekonfliktné bilancie či reporty kultúrnych  a športových akcií. Rovnakou cestou sa už vyše štyri desaťročia uberá aj mesačník Život v Hlohovci.

Libant sa snaží zúfalú situáciu zachrániť. To, že televízia kráča s dobou, rád zdôrazňuje aj zverejňovaním reportáží na internete. Napriek tomu, že spoločnosť má vlastnú webovú stránku, sa ale vysielanie objavuje na súkromnom portáli jeho straníckeho kolegu. Televízii tak už niekoľko rokov vznikajú ďalšie náklady, prichádza o možnosť príjmu z internetovej reklamy a z jej práce v konečnom dôsledku profituje niekto iný.

Zdá sa, že suchoty v pokladnici chce riaditeľ riešiť aj najnovším marketingovým počinom, ktorým je klub priateľov. Má ísť o spoločenstvo priaznivcov nápomocných rozvoju televízie, pričom najúčinnejšou formou je samozrejme pomoc finančná. Tá by mala, podľa odporúčaní na webovej stránke spoločnosti, prebiehať najlepšie trvalým príkazom z účtu sumou v ľubovoľnej hodnote. Členovia sa môžu tešiť na zvýhodnené reklamné balíky, účasť na klubových večeroch či prístup na facebook televízie. Čerešničkou, okrem samolepky s nápisom, je odslúženie svätej omše raz ročne za všetkých členov fanklubu.